Marcus MillerJeden z popredných basgitarových hráčov a producentov svojej generácie, ktorý pomoholznovu naštartovať kariéru Miles Davis-ovi, spolupracoval s umelcami Frank Sinatra, Aretha Franklin, Luther Vandross, Jay-z, atd.. Nahral 14 albumov ako leader, s niekoľkými najlepšími bubeníkmi sveta.

„Všetci veľkí bubeníci majú naozaj skvelé cítenie“ hovorí Marcus Miller. „Milujú hudbu a radi ju počúvajú. Ale veľa bubeníkov v skutočnosti pri hraní nepočúva, alebo nevie, ako majú ostatných doprevádzať. Ale títo bubeníci, keďže milujú hudbu a ľudí, to robia prirodzene. Hudba je súčasťou vašej osobnosti. Ak chce niekto hovoriť stále iba o sebe, nechce sa o nič deliť – prenesie sa to aj do jeho bubnovania. Millerov posledný album – A Night in Monte-Carlo je nahraný s filharmonickým orchestrom z Monte Carla, spolu s pôvodnými originálnymi materiálmi, vo veľkom štýle. Na tejto nahrávke Marcus hovorí o Poogie Bellovi, s ktorým sa tak, ako mnoho iných skvelých hráčov, delil o pódium a štúdio.

Poogie Bell

Vždy keď spolu hráme, nepýtam sa gitaristu, alebo iného muzikanta , ktorá časť sa im páči viac. Spýtam sa vždy bubeníka napr. Poogieho, Buddyho Williamsa, alebo Tonyho Williamsa, podľa toho, s ktorým práve hrám. Oni sa vedia na to pozrieť komplexne. Nie sú zameraní len na svoj nástroj. Poogie miluje hudbu a vypočuje si najskôr celú skladbu. Iní bubeníci si vyberú úryvok, ktorý zahrali najlepšie. Ak máte dostatok skúseností, ale nie ste tímový hráč, tak to môžete aspoň predstierať. Ale ak ním naozaj ste, vaša hra je prirodzenejšia. Poogie má skvelý cit, vie hrať swing. Niektorí funkoví hráči to nevedia. Poogie hovorí „oboma jazykmi“ vierohodne.

Steve Gadd

Steve Gadd je úžasná osobnosť. Zaujíma sa o vás, nech ste ktokoľvek. Keď sme mali hrania, predtým ako vôbec vytiahol paličky chcel, aby mu pustili demo, aj 20krát. Objednal si kávu, a len tak tam sedel a počúval nahrávku. Keď vytiahol paličky a začal hrať, už vedel celú pesničku. Nepoznal hudbu, poznal pesničku. To čo hral, bolo vždy presné a skvelé. Oproti bubeníkom, ktorí počúvajú demo a hneď zároveň s tým hrajú. Myslia si, že im to ide. To je vždy bubeník, čo si nie je istý sám sebou a chce vám dokázať, že to nevie. Osobnosť a chuť byť ľudskou bytosťou sú dôležité. Iní úspešní bubeníci môžu byť viac sebeckí, ale pretože sú takí talentovaní, tak sa do toho ponoríte a nasledujete ich. Majú v sebe niečo, čo privádza ľudí k tomu, aby si užívali to, čo robia. Ale ak by to nemali, mali by problém, lebo ich osobnosť im nedovoľuje byť skupinovým hráčom.

Steve Jordan

Steve začal ako fusion bubeník. Pretvoril sám seba. Mal pocit, že fusion starne a vtedy si všimol groove. Zvyčajne fusion džezový hudobník devalvujú groove natoľko, že kým sa k nemu vráti späť, už je neskoro. Ale Steve sa stal známy vďaka svojmu groove. Našou najlepšou nahrávkou je nahrávka Upfront od Davida Sanborna. Je to úžasné. Prišiel so starým snare bubnom, ktorý znel ako smetník a nemohli sme ho presvedčiť, aby na ňom nehral. Ale keď si teraz vypočujem nahrávku, tak si uvedomujem, že je to ten bubon, čo ju robí tak úžasnou. A takisto aj Jordan. Steve Gadd znie viac drum-and-bugle, ako Steve Jordan. Keď
hráte s Gaddom, môže tam byť click track, ale nikdy ho nebudete počuť. Gadd hrá presne, takže vykryje každý click s beatom. Ak kapela začne zrýchľovať, Gadd zahrá 5-úderový roll a vráti ich všetkých naspäť do rytmu. Je ako chirurg. Jordan, aj keď hrá priamy otvorený feel, vloží do toho trochu swingu, ako džezoví hudobníci z New Orealnes. Zigaboo (Modeliste) to robil často. Steve Jordan je skutočne oddaný zvuku svojich bubnov.

Vinnie Colaiuta

Môžte si myslieť, že týpek ako Vinnie nevie zahrať groove, pretože hrá tak komplikované veci. Ale Vinnie má skutočne veľký cit a preto mu to ide tak skvele. Boli situácie, keď Vinnie držal pevne feel a keď prišiel čas, aby vytvoril niečo zložitejšie, tak vždy jeho paličky „explodovali“. To je najviac, keď použijete paličky, aby ste vytvorili emócie. A to Vinnie vie.

Lenny White

Lenny hrá swing od neskorých 60tych rokov. Je jedným z najkreatívnejších bubeníkov, s akými som kedy hral. Nie ste si istí, ako a prečo to funguje a on jednoducho presvedčí bicie, aby to zahrali. Je skutočný génius. Môj prvý gig bol vo fusion kapele Lennyho Whitea, keď som mal 17. Prišiel do klubu, kde som jammoval s Omarom Hakimom, keď som mal 16. Lenny vošiel a pozval ma ku nemu domov. Začali sme sa stretávať a na čas som prerušil školu, aby som mohol ísť s ním na turné. Boli sme na turné s albumom Astral Pirates a potom sme nahrali Streamline.

Omar Hakim

Omar je veľmi uvoľnený človek. Keď hrá, hrá „reakcionársky“. Pomôže ti rozvinúť energiu. Tak ako hrá teraz, hrá odkedy sme mali pätnásť. Je z tej starej funkovej školy z neskorých 60tych a skorých 70tych rokov, ktoré si ľudia už nepamätajú. Hrával na pouličných zábavách, kde musel hrať groove, aby udržal ľudí v nálade. Keď niekto hrá príliš živo, tak ja hrám zvyčajne menej. Ale keďže sme s Omarom spolu vyrastali, môžeme obaja hrať živo a stále je to dobré.

Teddy Campbell

Hrá gospel. A hrá veľmi rýchlo. Vie, ako hrať na nástroj a aby to bolo skutočne dobré. Za mojich čias to bolo ťažšie, nebolo to ešte súčasťou kultúry.

Zdroj: Modern Drummer

Preložila: Simona S.