Tomáš „Tuleň“ Vojtek
Tomáš „Tuleň“ Vojtek je punkovou značkou kvality. Hoci slová „punk“ a „značka“ vedľa seba v jednej vete vyzerajú prinajmenšom zvláštne, urobíme v punkových ideáloch nezaťaženými materiálnymi hodnotami výnimku, pretože inak sa to jednoducho nedá.„Tuleň“ dal svojim čistým bubeníckym prejavom svoju tvár najväčším punkovým legendám či už počas pôsobenia v Ex-Tipe, Slobodnej Európe, alebo v jeho súčasnom pôsobisku – legendárnej Zóne A, ktorá si v tomto roku pripomína štvrťstoročie existencie. Na bubeníckej mape sa však „Tuleň“ pohyboval skôr, kto by predsa nepoznal „Komáre“, ktoré hrával s O.B.D.?

Čomu vďačíme za skutočnosť, že z „Tuleňa“ je bubeník? Kedy si začal hrávať?

Môj záujem o bicie sa začal objavovať už niekde na základnej škole, čo vyústilo aj do mojej prvej kapely, ktorá sa volala „Plafón“ :o). Dokonca sme aj vystúpili na školskom večierku – nááádhera :o). Hrávali sme si rôzne covery od Olympicu, Katapultu, ale mali sme aj nejaké vlastne veci. To sme mali asi tak 13 rokov.

Spomínaš si na svoje prvé bubny?

V počiatku sa moja zostava skladala z rôznych komponentov, ktoré som získaval kupovaním od starších bubeníkov, vymieňaním za plagáty a podobne. Prvá moja pseudo súprava vôbec neobsahovala kopák :o) a ani zďaleka som netušil, ako vlastne vznikajú tie super znejúce rytmy, ktoré som mal napočúvané z dosiek. Myslel som si, že sa na bubny hrá len rukami a nie aj nohami... Pamätám si ako som si kúpil prvý kopák, ktorý mal poškodenú blanu a priemer myslím 24, ale žiaľ nikde sa nedala zohnať blana. Nakoniec sa mi podarilo zaobstarať ešte väčšiu blanu, ktorú som pracne pomocou mnohých pripínačiek prichytil o drevenú obruč pôvodnej blany. Oplatilo sa! Tento kopák by hádam ani dnes nepotreboval žiadne ozvučenie :o). Všetky tieto bubny boli značky Amati, tak ako moja prvá vážnejšia súprava. Vystriedal som niekoľko Amati súprav a musím povedať, že sa tu našli niektoré kusy, ktoré zneli úplne excelentne. Skončil som až pri myslím poslednom modeli Amati, kde bol hardware uchytený na rampe. To bolo už veľmi orazené :o) !!!

Tvoj prvý rytmus?

Ako som spomenul, v mojich bubeníckych počiatkoch som vôbec netušil, že sa na bicie hrá aj nohami a nevlastnil som kopák, takže to bol to taký cvrkot, kde som švihal nejaké 16-tky na hajtke a do toho som občasne pripleskol maly bubon :o).

Ktorých bubeníkov si mal vo svojich začiatkoch obľúbených? A v súčasnosti?

Môj starší brat mal spolužiakov, ktorí sa venovali počúvaniu hard rocku až heavy metalu, a tak som sa začal cca od mojich 10 rokov uberať týmto smerom. Obľúbil som si tu hlavne Phila Ruda (AC/DC) a Nica McBraina (Iron Maiden). Veľmi sa mi páčil aj Keith Moon z The Who. Aktuálne sa rád pozriem na hru Mata Soruma, Johna Tempesta, alebo Mickeyho Deeho.

Do povedomia si sa dostal so skupinou O.B.D. Kde všade si pôsobil dovtedy?

Ako prvú sme mali kapelu, ktorú sme pomenovali „PLAFÓN“ :o). To sme boli veľmi mladé uché. Bolo to obdobie základnej školy :o). Neskôr som sa na vtedajších ilegálnych burzách v Medickej záhrade pozoznamoval s rôznymi hudobníkmi a takto som sa dostal do metalovej kapely „Cerberus“, kde sa odohralo veľa koncertov a dokonca som sa zoznámil aj s prácou v profi štúdiu (vtedajší Opus na vtedajšej Leningradskej v Bratislave). Keď sa spätne pozerám na toto obdobie, tak sa nezdržím smiechu, ale boli to príjemné, bezstarostné časy. Postupne ma začalo opúšťať metalové opojenie a začal som sa zaoberať inými žánrami. Tu sme už riešili spoločné hranie s Galom, ktoré postupom času vyústilo v OBD. V OBD bol mojím predchodcom, čo mnohí ľudia dodnes netušia, dnes už špičkový, svetový bubeník „Papir“ Martin Valihora, ktorý vtedy vo veľmi mladom a nerozvážnom veku začal experimentovať s rôznymi látkami, ktoré sa mu za krátku dobu vymkli z rúk a preto som bol po mesiaci vzniknutia OBD privolaný za bubny ja. S OBD sme zažili množstvo koncertov, zverskej zábavy a nahrali sme 4 albumy. V tej dobe malo OBD svoje pevné miesto na scéne a dovolím si povedať že aj hodne veľkú divácku základňu.

O.B.D. bola v 90. rokoch známou kapelou. Jej členovia boli nefalšovaní rockeri obľubujúci žúry a akcie s „veselým priebehom“. Poznačila ťa nejako cesta na výslnie s touto skupinou?

Boli tu stovky mejdanov a rôznych žúrovačiek. Tento druh zábavy je veľmi príjemný, ale akonáhle si to prestanete kontrolovať, prichádza druhá strana mince. Myslím, že aj to bol dôvod rozpadu kapely, kde sa evidentne nezvládala situácia okolo peňazí a spomínaného spôsobu života. Mysleli sme si, že sme totálni majstri sveta a to nás pochovalo. Snáď to bolo aj na niečo dobré! OBD bola aj napriek týmto úskaliam veľmi zásadná a krásna bubenícka etapa. Naďalej sme všetci v kontakte a komunikujeme.

Čo sa stalo koncom 90. rokov, keď začali ubúdať koncerty a vôbec aktivity skupiny O.B.D.?

OBD skúšalo v jednom podniku v Dúbravke, kde sa stretávala určitá muzikantská komunita a tu som sa spoznal s Whiskym, ktorý občas zliezol dolu na naše skúšky. Zahrali sme si nejaké pecky od Slobodnej Európy a myslím, že práve tu prišiel Whisky opäť k chuti začať hrať. Takto som sa objavil na jeho sólovom albume „Whisky“ a začali sme občasne vystupovať s jeho sólovými pesničkami a niektorými skladbami od S.E. Vo WhiskyBande hrával aj Miki Mikuška, čo postupom času prerástlo v búchanie v Extipu, keďže vtedajší bubeník Extipu Revo začal hrávať na gitaru v Princoch a neskôr v Zóne A. Po reunione Slobodnej Európy som pomerne rýchlo (po dvoch koncertoch) nahradil Ďuriho Černeho, nakoľko zdravotne nezvládal náročné koncertné presuny.

Začal si hrávať v Slobodnej Európe, kde pred tebou pôsobil Ďuro Černý známy z Tublatanky a v podstate bubenícky pojem. Vnímal si nejako túto skutočnosť? Do akej miery sa skrížili vaše spoločné muzikantské cesty?

Ďuriho Černého som obdivoval v mojom pubertálnom období a myslím, že aj teraz je to absolútne fantastický rockový bubeník. Páčil sa mi jeho razantný úder a vkusné bubnovanie s rozumom. Spočiatku som mal možno aj trému s ním vôbec viesť rozhovor, ale po zistení, aký je to fajn človek tento pocit opadol :o). Ďuri mi dal niekoľko bubeníckych rád, ktoré využívam dodnes a rýchlejšie som vďaka nemu pochopil určité záležitosti, ktoré sú potrebné chápať v tomto našom "SK hudobnom minisvete". Dokonca v určitom období, keď sa nevenoval hre na bubny, zveril mi jeho súpravu k dispozícii so slovami „načo by to stálo, veď to kľudne používaj a dobre opatruj“. Vieš si predstaviť, čo to so mnou asi robilo, keď som zrazu používal Ďuriho súpravu Pearl, ktorú som poznal zo všetkých tých koncertov, trianglov, klipov a podobne...

Okrem „slobodky“ si hrával v Ex-Tipe - slovenskej punkovej klasike. V obidvoch kapelách už sedí na bubeníckej stoličke niekto iný. Aké boli z pohľadu tvojho vzájomného porovnania tieto dve skúsenosti? (ľudsky, počtom koncertov, tvojom osobnom uspokojení v tvorbe...)

Slobodná Európa je veľmi charizmatická kapela s veľkým množstvom kvalitných hitov, ktoré zaručujú veľké množstvo ľudí na ich koncertoch. Je to kapela, ktorá keď je vo forme, tak je tu neskutočná sranda a hudobne to neuveriteľne šľape. Veľmi ma bavilo hrávať v tejto kapele, nakoľko obdivujem kapelu Ramones a niektoré songy od S.E. boli hodne „načíchnuté“ touto superkapelou. Naopak sa tu striedali svetlejšie a tmavšie obdobia, ktoré boli výrazne ovplyvňované momentálnou kondíciou chalanov. Aktuálne tam panuje opäť dobrá atmosféra a chalani sú OK, čo dúfam zúročia v nejaký nový album, o ktorom sa začína reálne hovoriť.
Kapela Extip je po hudobnej a technickej strane ďaleko lepšie vybavená a výhodou je, že v nej hrajú 3 ľuďia, kde je dohoda menej komplikovaná :o). Extip je taká moja srdcovečka. Táto kapela na pódiu neuveriteľne šliape. Som rád, že sa aj s mojou pomocou podarilo Extipu po viac ako 17 rokoch nahrať duhý album, za ktorým si stojíme. Dúfam, že si chalani už definitívne udržia smer, ktorý táto doska udala, lebo táto kapela sa stretávala s nespočetnými personálnymi zmenami, ako aj žánrovými a filozofickými odchýlkami.

Obidve kapely si nakoniec opustil. Prečo?

Slobodka v jej temnejšom období začala prešľapovať na mieste a prípadný posun ďalej bol v nedohľadne. Určité pravidlá tu prestávali fungovať a veľká časť energie sa sústredila skôr na prachy, ako na samotnú muziku. Prestalo ma to tam jednoducho baviť.
Naopak v Extipe bola a aj je veľká chuť po hraní, ale dlhoročné ničnerobenie a obohrávanie jednej platne dookola skoro úplne vymazalo túto kapelu zo scény. Mal som jednoducho veľký deficit živého hrania. Dúfam, že sa to tam postupne nakopne a Extip sa zaslúžene vráti kam patrí...

Predvlani prišla správa takpovediac z rodu nečakaných. Zóna A, ktorá mala roky stabilnú zostavu,
začala hrávať s tebou. S predchádzajúcim bubeníkom Mikom ste priatelia – výmena zrejme nebola pre teba bezbolestná.

Bola to veľmi atraktívna ponuka, ale napriek tomu som tento návrh zvažoval, konzultoval s mnohými ľuďmi a v konečnom dôsledku aj so samotným Mikom.
Nie je to jednoduché si po 19 rokoch sadnúť na niekoho stoličku a tváriť sa spokojne ako nejaky frajer... Zónu poznám cely život a vždy som ju mal rád a v podstate obdivoval a rozhodol som sa ponuku prijať. Je to asi prvá kapela, v ktorej pôsobím, kde sú maximálne korektné vzťahy po všetkých stránkach. Napriek tomu, že Zóna funguje „100 rokov“, nevytratila sa tu chuť na hranie. Koncerty sa udržujú v určitej frekvencii (3-4 mesačne), čo zamedzuje vzniku nejakej ponorky a podobne... Je to konečne kapela bez drog, kde je kopec zábavy, ktorá napriek svojej špecifickosti má aj svoje mantinely.

Môžeme vnímať zárodok tvojho vzťahu so Zónou v tvojom pôsobení v dočasnom návrate kapely Paradox (priamy predchodca Zóny A) na pódiá v predminulom roku?
Paradox bola jednorazová záležitosť, ktorá bola spojená s predskakovaním pred slávnymi The Boys v BA. Spojitosť by som možno videl iba v tom, že Mikov odchod a moje „zabúchanie“ v Paradoxe bolo časovo pri sebe a keď sa to v Zóne zomlelo, bol som poruke.

Zvykneš si pred koncertom dať nejaké pivko?

Veľké množstvo alkoholu hre nepridá, aj keď na guráž si zvyknem nejaké to pivko šupnúť. Boli aj akcie, kde sa to s alkoholom prehnalo, ale na to nerád spomínam. Skôr sa za to hanbím.

Ako postupuješ pri nahrávaní? Záleží to od kapely alebo máš striktne daný svoj postup? (povedzme, že najprv nahráš bicie, a potom prídu na rad ostatné nástroje).

Doteraz som vždy nahrával spolu s basou a základnou gitarou. Tento spôsob mi vyhovuje. Ešte som vlastne nikdy nenahrával inak. Pre tento žáner je to najideálnejší spôsob, nakoľko sa v nahrávke zachová požadovaná energia, ktorá sa osobitným nahrávaním nástrojov vytráca.

Hrávaš s metronómom?

Áno, pri nahrávaní si zvyknem dávať klik. Niekedy ma to potrápi, ale výsledok je jasný. Boli však veci, ktoré si žiadali viacej smradu a vtedy ide klik bokom.

Aké bubny používaš momentálne?

Momentálne hrám na bicie Yamaha Stage Custom a „plechy“ mám Meinl Byzance.

Kde sa ti hrá lepšie: v klube alebo na festivale?

Festivaly v dnešnej dobe sú na tom technicky asi lepšie ako kluby, ale kluby mám asi radšej. Nebudem tu kecať o nejakej klubovej energii, čo bolo už 1000-krát povedané, ale asi je to tak...

Vieš si predstaviť, že by si sa nechal zlákať vysokým finančným obnosom a s kapelou by ste podporili politickú kampaň napríklad pred prezidentskými alebo parlamentnými voľbami?

V časoch, keď bolo OBD v kurze, dostali sme takúto ponuku. Bol to na tu dobu mastný honorár, ale nešli sme do toho. Našlo sa ale žiaľ dosť kapiel, ktoré si tam išli namastiť kapsy a brnkať pre politickú stranu. Za 8 rokov som ich videl hrať pod iným logom. Úplný hnoj!!!

Medzi mnohými našimi fanúšikmi punkovej hudby máš povesť najlepšieho bubeníka. Čo je podľa teba tvojou prednosťou? Nakoľko ťa na koncertoch vyčerpávajú „osmičky“ pravej ruky na „hajtke“? So Zónou zvyknete hrávať pomerne rýchlo...

Poznám na Slovensku dosť bubeníkov, ktorí hrávajú v punkových kapelách a schovajú ma do „vačku“, takže punc najlepšieho bubeníka sa mi asi moc nehodí. Aktuálne je už toľko mladých chalanov, čo „dávajú jak sviňa“. Tie podmienky, ktoré majú dnes mladí bubeníci sú neporovnateľné s našimi a je to aj cítiť. Dnes si „hoch“ vykňučí od fotra 500 € a za 2 hodiny si odváža bicie domov. V našich začiatkoch to bol niekoľkoročný proces :o).
Niekedy sa dosť zapotím pri dôkladnom vyhrávaní „hajtky“, ale tento žáner sa bez takéhoto hrania nezaobíde. Ruka bolí viac s množstvom vypitého piva. Preto radšej opatrne :o).
Za tie roky analyzovania hry Tommyho a Markyho Ramona som čiastočne pochopil ako na to. Niekedy to aj samozrejme trošku zaflákam, ale tak, aby to nebolo poznať :o).

Čo ťa baví okrem hudby?

Mám bežné zaľúby ľudí môjho veku :o)... Okrem hudby sa predovšetkým venujem svojej rodine, záhrade, rád sa idem pozrieť na dobrý koncert, rád niečo fajn navarím, zájdem si s kamošmi do krčmy a pracujem, čo ale za zábavu moc nepovažujem...

Mávaš pred hraním na verejnosti trému?

Trému mávam vždy iba v Bratislave, kde sa príde pozrieť veľa známych, ako aj kolegov bubeníkov. Mimo BA som v kľude :o)

Zaujímaš sa a sleduješ vývoj bicích ?

Priznám sa, že častokrát pri návšteve hudobného obchodu som totálne prekvapený z rôznych noviniek a cítim sa tam ako totálny bubenícky analfabet. Stáva sa mi, že si niečo od personálu vypýtam a mladý obsluhujúci chalan na mňa spusti taký slovník, že sa vôbec nechytám :o). Mal by som sa začať aj v tejto oblasti vzdelávať, alebo to už asi predsa len ponechám mladším kolegom :o) a my starší „pivniční bubenári“ bez hudobného vzdelania, si budeme vymieňať skúsenosti a rady pri osobných stretnutiach :o).

Rozhovor pripravil : Rudolf Zelenay