Mike Portnoy

Mike Portnoy má za sebou 30 ročnú kariéru počas ktorej sa etabloval ako jeden z najlepších bubeníkov na svete. Ako zakladajúci člen skupín Dream Theater, Liquid Tension Experiment, Transatlantic, Adrenaline Mob, Flying Colors a v súčasnosti Winnery Dogs, uverejnil zoznam albumov a bubeníkov, ktorí mali zásadný vplyv na jeho hru.

The Beatles – Magical Mystery Tour (1967)

"Ringo - tu sa to pre mňa všetko začalo. Už od narodenia bol pre mňa Ringo úvodom do bubnovania a muziky všeobecne. Je nesmierne ťažké vybrať len jeden album od Beatlesu, lebo podľa môjho názoru všetky albumy od Rubber Soul sú majstrovskými dielami. Začnem albumom, ktorý by sme mohli pokladať za divnú voľbu - Magical Mystery Tour."

"Magical Mystery Tour nie je ani skutočným albumom skupiny a v podstate to bola kolekcia singlov, ale myslím si, že to bolo obdobie, kedy Ringo a kapela začali v štúdiu experimentovať. Skladby Strawberry Fields Forever a Penny Lane, ktoré sa nachádzajú na tomto albume boli prvými skladbami z nahrávania albumu Sgt. Pepper. Vypočujte si, čo robia v skladbe Strawberry Fields - je to o experimentovaní. Skladba Penny Lane bola predovšetkým o jednoduchosti a Ringove bubnovanie v týchto dvoch skladbách predstavuje Jin a Jang."

The Who – Live At Leeds (1970)

"Aj napriek tomu, že Ringo bol prvým bubeníkom, ktorý mal na mňa obrovský vplyv, Keith Moon bol mojim prvým skutočným vzorom. Ako človek ma tak nadchol, že som sa chcel stať bubeníkom. Nebolo to ani o jeho hre, ale viac o jeho osobnosti, jeho javiskovým prejavom, spôsobom akým hral na javisku. Jednoducho, bolo fascinujúce ho vidieť hrať naživo, nedokázali ste odtrhnúť oči od neho. Zdalo sa vám, že bubny sú hlavným nástrojom na javisku."

"Ak mám vybrať album, tak je to jednoznačne album "Live At Leeds". Je to Keith Moon v najsurovšom prejave, ale v prirodzenom prostredí. V štúdiu je jeho hra skrotená, kontrolovaná, ale na "Live At Leeds" ho počujete mlátiť ako skutočnú nadosobnosť.
"

Led Zeppelin – The Song Remains The Same (1976)

"Nemôžeme hovoriť o Keithovi Moonovi bez toho, aby sme nespomenuli jeho náprotivok Johna Bonhama. "Bonzo" je mojim ďalším veľkým bubeníckym vzorom. Pokiaľ Keith Moon bol stelesnením chaosu, John Bonham bol stelesnením kontroly a groovu."

" Bonham bol prvým bubeníkom, ktorý skĺbil do seba dve odlišné a pritom rovnaké vyjadrovacie prostriedky - silu a jemnosť. Opäť vyberiem živý album "The Song Remains the Same" , pretože tento album ukazuje jeho skutočný charakter. Týmto albumom získate prehľad repertoáru kapely a zažijete pravú Bonhamovu osobnosť na javisku."

Kiss – Alive! (1975)

" Fázou skupiny Kiss som prechádzal medzi rokmi 1976 - 1978. Je to obdobie, keď som dostal svoju prvú biciu súpravu. Základy som sa naučil od Johna Bonhama, Keitha Moona a Ringa Starra, ale akonáhle som začal počúvať skupinu Kiss s Petrom Crissom, otvorilo mi to divadelnú stranu a prejav, ktorý bol v tom čase v kurze."

" Podobne ako Ringo, Peter Criss nikdy nebol technicky vycibreným bubeníkom, ale bol bubeníkom v správny čas na správnom mieste a mal obrovský vplyv na môj život. Keď som bol dieťa koncom 60. rokov, všetko sa točilo okolo Beatles, keď som bol trochu starší v polovici 70. rokov, všetko sa točilo okolo skupiny Kiss."

Rush – Hemispheres (1978)

"Teraz necháme klasickú rockovú éru a vstúpime do sveta progresívneho rocku. Na konci 70. a začiatkom 80. rokov som objavil progresívnu muziku a progresívne bubnovanie. Bol som v puberte a potreboval som niečo čo sa vyvíja, niečo čo je náročnejšie."

"Prvým velikánom v tomto štýle bol pre mňa Neil Peart. Presne v období keď som dospieval som objavil Neilovo bubnovanie. Pri počúvaní a učení jeho hry som vyrástol na ďalšiu úroveň.

"Ak by som mal vybrať jeden album, tak by to mal byť album "HEMISPHERES". Je to Rush s ich najzložitejšími a najodvážnejšími skladbami, ktoré posunuli tak ďaleko, ako len mohli. Všetky štyri skladby na tomto albume sú majstrovskými dielami progresívneho bubnovania. Dlhé nepárne a nepravidelné inštrumentálne úseky nabádajú, aby ste hrali vzdušne a otvorene.

Yes – Close To The Edge (1972)

"Potom, čo som objavil Rush, som objavil aj skupinu Yes. Je zrejmé, že Alan White mal veľký vplyv na bubeníkov, ale boli to albumy s Billom Brufordom, ktoré mali na mňa obrovský vplyv. Najsvätejšia Trojica albumov skupiny Yes sú: "The Yes", "Fragile" a "Close To The Edge". Pôjdem rovno k albumu "Close To The Edge", pretože je to ich majstrovské dielo.

"Bol to posledný Billov album s kapelou, predtým ako začal hrať so skupinou "King Crimson" - čo je úplne iná dimenzia. Čiže s BIll Brufordom máme albumy so skupinou Yes, pestrý katalóg so skupinou King Crimson a prvý album skupiny UK. Bill Bruford je krstným otcom progresívneho bubnovania.

"Close To The Edge" je brilantný album , kde Bill priniesol jazzový swing do progresívneho bubnovania. Väčšina bubeníkov by súhlasila so spojením jazzu a rocku v tomto bode. Alan White, ktorý nasledoval Billa v skupine Yes bol razantným bubeníkom, Bill Bruford bol v tomto bode dômyselnejším bubeníkom. "

UK – Danger Money (1979)

"Ďalším mojim objavom bol svet Franka Zappu. Dvaja bubeníci, ktorí pôsobili počas tohto obdobia zanechali na mne obrovský vplyv - Terry Bozzio a Vinnie Colaiuta.

"Nemienim tu vybrať Zappove albumy s Terrym Bozziom, ale vyberiem album skupiny UK "Danger Money". Terry nastúpil do skupiny po Billovi Brufordovi a nahral ich druhý album. Terry vďaka spoločnému pôsobeniu s Frankom mal neuveriteľnú techniku. Zdokonalil bubnovanie v progresívnej muzike - albumy UK sú neuveriteľné.

"Je ťažké vybrať len jeden album, kde hrá Terry Bozzio. Potrebné je pozrieť sa aj na albumy so Zappom. Milujem prvý album "Missing Persons" - je to veľké dielo, ale myslím si, že výber "Danger Money" je správny.

Frank Zappa – Joe's Garage Act 1, 2 and 3 (1979)

"Pokračujeme Zappovou školou bubeníkov - Vinnie Colaiuta. Tri albumy Joe’s Garage - Acts 1, 2 a 3, predstavujú extra triedu hry na bicie nástroje.

"V tomto období bol Vinnie najžiadanejším bubeníkom na scéne. Hral s podobným cítením ako Jeff Porcaro pričom disponoval ohromujúcou technikou a vynikajúcim polyrytmickým frázovaním. Frank využil Vinniho schopnosti s neuveriteľnými polyrytmami a technikou skutočne bravúrne.
Jeff Beck – There And Back (1980)

"Posledným z progresívnych bubeníkov je Simon Phillips. Nahral dlhý zoznamom albumov s rôznymi kapelami a interpretmi. Spolupracoval s Petom Townshendom a jeho hra sa objavila na prvom albume Michaela Schenkera atď. Ak by som mal vybrať jeden album, tak je to album gitaristu Jeffa Becka - There And Back.

" Jeho dvojkopáková hra skladbe Space Boogie je úplne prevratná. Nachádzajú sa tu neuveriteľne vkusné veci. Skvelým príkladom vkusného a jednoduchého bubnovania je skladba "The Pump".

" Celá Simonova hra na tomto albume je vkusná a vzdušná. Sú to slová, ktoré mi prídu ihneď na myseľ, keď počúvam Simonovu hru. "

Metallica – Master Of Puppets (1986), Slayer – Reign In Blood (1986), Anthrax – Among The Living (1987)

"Tri albumy a traja bubeníci, ktorí ma zasiahli v rovnakom čase a obrátili môj svet hore nohami. Bolo to medzi rokmi 1985 - 1987, keď nastúpila thrashová scéna. Viacero kapiel a bubeníkov ma ovplyvňovalo počas tohto obdobia avšak najviac ma oslovili traja bubeníci z tejto éry : Lars Ulrich zo skupiny Metallica s albumom "Master of Puppets", Dave Lombardo zo skupiny Slayer s albumom "Reign In Blood" a Charlie Benante zo skupiny Anthrax s albumom "Among The Living".
"Tieto tri albumy predstavovali zlom metalového bubnovania a chlapci nielen nastavili latku vysoko, ale priamo ju prerazili cez strechu. Nikto dovtedy nehral tak rýchlo na dvoch kopákoch a títo traja chlapci sú priekopníci, tak ako aj ich kapely. Sú to klasické thrashové albumy."