Simon Phillips

Simon Phillips je jedným z bubeníkov, ktorí majú najpestrejší životopis v hudobnom priemysle. Spolupracoval s najzvučnejšími kapelami a interpretmi ako The Who, Judas Priest a dve desaťročia bol členom skupiny Toto. Pre portál MusicRadar poskytol rozhovor v deň vystúpenia pred vypredaným koncertom na festivale "London Jazz Festival", kde koncertoval s Hiromi & The Trio Project.

"Večerný koncert bol skutočne mimoriadny - traja hudobníci na samom vrchole svojho remesla s veľmi náročnou muzikou, ktorú si skutočne užívali . Repertoár obsahoval skladby z nového albumu Hiromi "Sparks", ktorý vyjde v apríli. Trio album nahrávalo v štúdiu Sonalyst Inc. v Connecticute.

"Je to trochu čudné, pretože štúdio Sonalyst je presnou replikou starého štúdia Power Station v New Yorku," hovorí Phillips. " Power Station bolo miestom, kde Bob Clearmountain nahral všetky úžasné albumy 80-tych rokov 20. storočia - Madonna, Robert Palmer, David Bowie ... Power Station bolo naozaj najvychytenejším štúdiom v tej dobe, ktoré navrhol Tony Bongiovi (strýko Bon Jovi-ho). Tony bol poverený navrhnúť presnú repliku tohto štúdia, takže keď sme vstúpili do Sonalystu, moja prvá reakcia bola: "Ty si asi robíš srandu zo mňa ! To je úžasné!"

" Materiál na album Spark vznikol na cestách. Na koncerte sme vytiahli aj jednu novú skladbu, ktorú sme sa učili priamo pred publikom a bola to skutočne zvláštna skladba " hovorí Simon. "Občas je to veľmi divoké pretože v skutočnosti jediný človek, ktorý vie ako to celé má znieť, je Hiromi. My dvaja s Antonym sa stále učíme nielen muziku samotnú, ale aj to, ako zahrať takúto muziku. Ako sa to dokážem naučiť ? Bolo to naozaj absurdné. Hiromi nás vždy šikanuje a mne sa to v podstate páči.”

Simon Phillips nedávno vydal svoj posledný sólový počin Protokol III, ktorý nahral so svojou kapelou v zložení - Andy Timmons, Steve Weingart a Ernest Tibbs. S touto istou formáciou nahrával v roku 2013 aj album Protokol II na ktorom väčšina skladieb vznikla ako výsledok jammovania. Tentoraz už Simon prišiel s hotovými nápadmi.

"Už viem ako všetci hrajú, akú majú úlohu v tejto kapele a taktiež poznám zvuk kapely, takže to beriem ako základ pri písaní muziky. Protokol III je presne štrukturovaný a oveľa vyrovnanejší album pričom sa stále nájde dostatok priestoru pre každého, aby bol sám sebou a robil to, čo vie najlepšie. Protokol II odštartoval tento projekt a chcel som, aby sa album výrazne odlišoval od mojich predchádzajúcich sólových albumov, kde som bol úprimne povedané dosť autokratický a všetko som plánoval a robil si zo všetkého demo nahrávky. Teraz to bolo úplne naopak ... v tejto časti je veľa vecí, ktoré sa mi páčia, ale zvyšok sa mi až tak nepáči ... uvidíme, čo sa stane, keď to zahráme. A tento prístup definoval identitu a zvuk kapely. Bolo zábavnejšie písať album takouto formou. "

Ak chceme vybrať albumy, ktoré ovplyvnili Simonovu hru , potrebujeme zakopať hlboko do čias, keď sa formoval jeho štýl hry. "Budem sa snažiť vrátiť do čias, keď som bol malý chlapec, pretože tie vplyvy pochádzajú presne z toho obdobia."

1. Buddy Rich, Mercy Mercy (1968)

"Hrával som spolu s týmto albumom a vedel som naspamäť všetky skladby odzadu dopredu a zhora nadol. Dokonca som sa snažil nastaviť svoju súpravu tak, aby vyzerala úplne rovnako ako na obrázku. Držal som v ruke fotku, ktorá sa nachádza na zadnej strane albumu a pozeral na svoju súpravu a podľa obrázku som nastavoval svoje tomy. Opäť som sa pozrel na obrázok a porovnával som svoju súpravu so súpravou na obrázku. A to všetko predtým, ako som išiel hrať s týmto albumom.

2. The Chicago Transit Authority (1969)

" Moja prvá a skutočná rocková kapela. Zamiloval som sa do hry gitaristu Terryho Katha, ktorý sa stal mojim prvým rockovým gitarovým hrdinom. Jeho hra sa mi viac páčila ako hra Jimoho Hendrixa.

" Na albume The Chicago - Transit Authority, milujem hru Dannyho Seraphina, ktorá je v rockovom kontexte nesmierne kreatívna. Samozrejme v tých dňoch väčšina rockových bubeníkov boli ozajstní jazzoví bubeníci, pretože s jazzom začínali. Jednoducho prispôsobili sa a stali sa z nich rockoví bubeníci, ktorých poznáme ako Ian Paice, John Bonham .. Všetci začínali s dixielandom. "

3. Don Ellis, Don Ellis At Fillmore (1970)

"S Ralphom Humphreym za bubnami. Som veľkým fanúšikom Dona Ellisa, ktorý žiaľ zomrel príliš mladý. Keď som v USA mám pocit, že väčšina univerzít a hudobných vysokých škôl majú nádherný arzenál aranžmánov Buddyho Richa, Stana Kentona, Woodyho Hermana, ale len veľmi málo škôl disponuje aranžmánmi Dona Ellisa.

Všetky jeho aranžmány sú uložené v UCLA. Taktiež som v kontakte s jeho synom, pretože pred niekoľkými rokmi som chcel zahrať niekoľko skladieb na koncerte PAS [Percussive Arts Society].

" Jeho syn mi dovolil získať kópie týchto aranžmánov, ktoré som poslal veľkému big bandu s ktorým som vystupoval - DC Army Blues Band. Získal som dva z týchto aranžmánov a v big bande ich s radosťou zahrali, akurát povedali, že je to ťažké zahrať, ale je to skvelé. "

4. Quincy Jones, Smackwater Jack (1971)

" Hrával som so všetkými Quincyho albumami - Walking In Space, Smackwater Jack, Gula Matari. Bubeník, ktorý nahral tieto senzačné albumy sa volal Grady Tate.

"Miloval som jeho hru, miloval som jeho zvuk, miloval jeho priamu hru, jeho swing, štvrťové noty na ride činele. Ako chlapec som sa snažil napodobňovať jeho zvuk a jeho hru ako najlepšie som vedel. Mám veľmi rád tieto albumy a do dnešného dňa ich doma počúvam. "

5. Mahavishnu Orchestra, Birds Of Fire (1973)

"Billy Cobham sa stal mojim celoživotným idolom presne okolo tohto obdobia. Bolo to niečo pre mňa. Jeho štýl hry, ktorý mieša prvky rocku a jazzu (fusion), zmenil zvuk mojich bubnov, zmenil moje bubnovanie naveky.

"Mojou hlavnou inšpiráciou pre hru s kontrabasom bol predovšetkým Louie Bellson. Pri pohľade na tie nádherné prospekty s krásnymi bubnami ma hlodala zvedavosť - aké je to hrať na dva basové bubny? Hlavným bubeníkom, ktorý je za to zodpovedný a asi bude aj sám prekvapený, je Tommy Aldridge v tom čase zo skupiny Black Oak Arkansas."

" Videl som ich hrať na Old Grey Whistle Test a spôsob akým Tommy hral dva basové bubny ma očaril. Je to presne tak, ako sa majú hrať dva 26" basové bubny ! Nikdy predtým som nikoho nepočul hrať s takou presnosťou. Samozrejme, že veľkú zásluhu má aj Billy Cobham a to potom, čo som ho počul hrať na dva veľké bubny. A bolo rozhodnuté! Musím si kúpiť druhý veľký bubon ! "

6. Return To Forever, No Mystery (1975)

"Lenny White. V provom rade sa poďme vrátiť do obdobia, keď hral priamočiaro do obdobia, keď spolupracoval s Freddiem Hubbardom. Do dnešného dňa má Lenny výrazný dotyk a zvuk ! Vždy keď sa stretneme a vidím ho hrať, fascinuje ma jeho špecifický dotyk na Ride činelu.

Má veľmi ľahký dotyk a z nástroja dokáže vylúdiť krásny zvuk. Na určité obdobie sa presťahoval do San Franciska, kde začal hrávať s Davidom Garibaldim a rôznymi kapelami, ktoré boli nakazené hudbou skupiny Tower Of Power. Presne odtiaľ pochádza jeho výborný funkový ťah. Tento štýl hry priniesol do Return To Forever a myslím si, že toto mu pomohlo definovať jeho hru, ktorá je zmesou funku a rocku. To je môj pohľad, ako vnímam jeho hru aj keď Lenny s tým nemusí úplne súhlasiť. Jeho štýl hry dokáže priniesť mimoriadnu funkovú atmosféru, ktorú tak veľmi milujem. "

7. Stanley Clarke, Stanley Clarke (1974)

" S Tonym Williamsom za bicími. Tento album ma presvedčil o výnimočnosti jeho hry a zvuku. Odvtedy som začal počúvať Stanleyho Clarka. Skutočne ma priťahovala Tonyho hra a objavil som niekoľko zaujímavých vecí v jeho štýle hry.

" Začal som zbierať všetky albumy na ktorých hral, aby som s ním mohol hrať. Tony bol kompozičný bubeník a dodnes, keď potrebujem inšpiráciu ako sólista, pustím si Tonyho Williamsa, pretože jednoducho dokáže skladbu rozobrať do detailov . Určite nebol najrýchlejším bubeníkom, nemal zúrivú techniku ako Billy Cobham, alebo Dennis Chambers, ale disponoval obrovskou muzikalitou.

8. Billy Cobham, Spectrum (1973)

" Sazrejme, že zvuk albumu je nádherný, Jan Hammer, Tommy Bolin a samozrejme Lee Sklar.

" Senzačnou vecou je, že som neskôr spolupracoval s tromi ľuďmi, ktorí nahrávali tento album - Lee, Jan a Billy. Neskôr sme spolu s Billym hrali spoločne - dvaja bubeníci. Z niektorých skladieb na albume sa stali štandardy a to je skutočne úžasné. Každá jazzrocková kapela na svete hrá Stratus. To je tak fascinujúce. Billyho zvuk sa stal vzorom jazzrocku, ktorý napodobňovali po celom svete. Myslím si, že je to obrovský album."

9. Isaac Hayes, Shaft (1971)

"Tento album som doma rotoval pravidelne. Aj keď neviem kto nahral bicie na tomto albume (snažil som sa to aj viackrát zistiť), očarila ma muzika a groove, ktorý je fantastický!

" Shaft bol zdrojom, kde som sa naučil ako sa hrá R & B, ako zahrať blues. Jednoducho som miloval tento album. Nepočúval som len fúziu a jazz, ale skutočne som pociťoval hlboký vzťah aj k takejto muzike. Vyrastal som v dobe, keď väčšina mojich priateľov a známych počúvali soul, ktorý sa namiesto britského popu stal ich muzikou.

10. Colosseum, Live (1971)

" Dvojitý album s Dickom Heckstall - Smithom, Chrisom Farlowom. Spomínam si na dva albumy tejto kapely a to na album pred príchodom Chrisa Farlowa a potom na tento koncertný.

" Koncert bol zaznamenaný niekde na univerzite. Dave Greenslade [klávesák kapely] po tomto koncerte ukončil pôsobenie v tejto kapele a začal sólovú kariéru. Gitaru na tomto albume hral Clem Clemson. "

" Musím povedať, že aj tento album mal na mňa veľký vplyv. Spôsob akým Jon hral je skutočne krásny. Aj keď to bola stará škola, mal skvelý zvuk a bol jedným z popredných britských bubeníkov. Naozaj fantastické. Je zrejmé, že mal veľký vplyv na bubeníkov mojej generácie. "

zdroj: musicradar.com