Keith Moon

Rockoví hudobníci majú vo všeobecnosti povesť výstredných ľudí, ale bubeníci tvoria zvláštnu kastu. Dalo by sa medzi nimi nájsť dokonca niekoľko totálnych magorov. Medzi najväčších magorov a pritom najvýraznejších a najpopulárnejších rockových hráčov na bicie patril bubeník legendárnej skupiny The Who. Volal sa Keith Moon a od jeho predčasnej smrti nedávno uplynulo tridsať rokov.

Hudobník

Nevzdelávateľný, samotársky, nepokojný a ušatý chlapec však už vtedy žil vo vlastnom svete a tým bola - kým neobjavil liehoviny a farmaká - výlučne hudba. Už ako dieťa nastúpil do miestneho dychového orchestra Sea Cadets, kde hral na trúbku. Asi mu to veľmi nešlo, preto ho ako trinásťročného posadili k basovému bubnu. A tam sa našiel. Do bicích nástrojov sa priam zaľúbil. Niekoľkokrát bol na premietaní životopisného filmu Drum Crazy (Blázon do bubnov) o veľkom džezovom hráčovi Geneovi Krupovi. Neskôr, v roku 1970 na to spomínal: „Ukazovali tam, ako Krupa pracoval - celé to žonglérstvo. Gene Krupa, Philly Jo Jones, Buddy Rich... pre mňa boli najlepší. Videl som tam big band s bubeníkom, čo mal dva kopáky, vírenie paličkami, celú tú show. Ako výrastok som to doslovne žral."

Roku 1961 si Moon s otcovým finančným prispením kúpil svoju prvú súpravu, perleťovo modré bicie značky Premier a začal na nej cvičiť. Navštevoval hudobný klub v hoteli Oldfield a tam sledoval kapely, najmä bubeníkov. Hráč na bicie v skupine Savages sa volal Carlo Little. Moon ho požiadal, či by k nemu mohol chodiť na hodiny a na niekoľko mesiacov sa stal žiakom bubeníka, ktorý mal povesť najhlasnejšieho hráča.

V lete 1962 sa stal členom skupiny Escorts. Ako spomína bývalý člen skupiny: „Spôsob, akým búchal, bol neslýchaný. Darilo sa mu napodobňovať Carla Littlea, ale malo to vlastný charakter. Šialenstvo, hraničiace s genialitou."

V decembri toho istého roku sa Moon ohlásil na inzerát hľadajúci bubeníka v zábavovej skupine Beachcombers, s ktorou potom hral - popri Escorts - poldruha roka. Jeho razantná hra sa vyznačovala hlasitosťou. Bledý mládenec (medzi kolegami muzikantmi mal prezývku „Lasica") rezal do svojich bicích tak, že bolo fascinujúce ho sledovať. Hral tak intenzívne, že jeho bicie bolo treba upevňovať pätnásťcentimetrovými klincami zatlčenými do pódia.

The Who

Ani paralelné pôsobenie v dvoch skupinách neznamenalo pre Moona taký príjem, aby si mohol dovoliť venovať sa hudbe profesionálne. Preto pracoval v predajni so stavebným materiálom, kde prijímal a vybavoval telefonické objednávky. To sa zmenilo v roku 1964, keď už vtedy miestne populárnu skupinu The Who opustil bubeník Doug Sandom. Aby skupina mohla dodržať zmluvne dohodnuté koncerty, najímala si štúdiových bubeníkov. Keith Moon jeden taký koncert navštívil a po vystúpení povedal spevákovi Rogerovi Daltreymu: „Počul som, že hľadáte bubeníka. Som oveľa lepší ako ten, ktorého máte teraz!" Členovia The Who mu dali šancu a pozvali ho na konkurz. Že Moon je pre nich ten pravý, pochopili, keď pred ich očami na márne kúsky rozmlátil biciu súpravu.

Pár týždňov na to hral už Moon s The Who a popri tom ešte dohrával nejaké dohodnuté kšefty s Beachcombers. Potom s tanečnými zábavami definitívne skončil, na veľké rozčarovanie svojho otca, ktorému sa nepáčilo, že Keith vymenil stabilné miesto v známom súbore za neistotu so začínajúcou rockovou skupinou.

Deštrukcia sa začína

Dakedy v lete 1964 hrali The Who v klube Railway. Sála bola známa svojím nízkym stropom. Gitaristovi Petovi Townshendovi sa pri navliekaní gitary nechtiac podarilo poškodiť ladiace kolíky o plafón, čo ho tak rozzúrilo (pravdepodobne v kombinácii s účinkom amfetamínov), že svoj nástroj (drahý Gibson Les Paul) schytil za krk a rozmlátil o pódium. Týždeň nato tam The Who hrali znovu a publikum dávalo najavo svoje rozčarovanie nad tým, že sa tentoraz nebude rozbíjať gitara. Iniciatívy sa teda chopil Keith Moon a rozmlátil svoje bicie.

Deštrukcia nástrojov na záver vystúpenia sa pre skupinu The Who čoskoro stala tradíciou a akousi ochrannou značkou, ktorú po nich opakovalo viacero rockových skupín. Nikto to však nevedel urobiť s takou presvedčivosťou ako Who, no najmä Keith Moon. Čoskoro mu nestačilo rozhodiť a rozkopať svoje bicie, ale počas televízneho programu Smothers Brothers Comedy Hour umiestnil do svojich kotlov výbušninu, ktorú odpálil vo finále skladby My Generation. Výbuch opálil Townshendovi vlasy a do ramena sa mu zabodol kus činelu. Usudzuje sa, že práve táto udalosť naštartovala Townshendov tinnitus (chronické zvonenie v uchu), ktorým dnes trpí.

Neslobodno však zabúdať, že okrem týchto vylomenín skupina Who s Keithom Moonom za bicími začala produkovať nesmierne zaujímavú hudbu. Každý utorok hrávala vo vyhlásenom londýnskom klube Marquee a podpísala zmluvu s hudobným vydavateľstvom MCA. Prvým výsledkom bola malá platňa s pesničkou I Can't Explain, kde Moon naozaj hrá ako o život. S úspechom sa stretol aj druhý singel Anyway, Anyhow, Anywhere. V decembri 1965 skupina The Who vydala svoj debutový album nazvaný podľa pesničky My Generation. Moon sa na albume autorsky podieľa ako spoluautor inštrumentálky The Ox. Jeho sólo na bicie v skladbe The Kids Are Alright bolo také intenzívne, že z amerického vydania albumu ho pre istotu vystrihli.

Keith Moon - spevák a bubeník

Moon sa túžil presadiť v The Who aj ako spevák, lenže po prvých skúsenostiach s jeho speváckymi výkonmi sa ostatní členovia radšej rozhodli, že keď sa budú nahrávať vokály, bude mať zakázaný vstup do štúdia. To vyústilo do legendárnej hry, ktorú Moon hral so svojimi kolegami, a ktorá spočívala v tom, že oni sa budú všetkými prostriedkami usilovať zabrániť mu dostať sa pred mikrofón, zatiaľ čo on zasa využije všetky metódy, aby sa tam dostal. Napríklad prezlečený za údržbára, poslíčka z pizzerie či upratovačku. Táto hra, ktorá sa vo svojich krajných polohách tak trochu podobala na kreslený seriál Tom a Jerry, nadobudla časom rozmery legendy. Mimochodom, na konci pesničky Happy Jack počuť Townshendovo zvolanie „I saw you!" („Videl som ťa!"), čím reagoval na Moona, ktorý sa práve vtedy votrel do štúdia. Kým Moon ako spevák bol pre skupinu Who permanentnou traumou, ako bubeník bol nenahraditeľný. Podľa Rogera Daltreyho práve Moonov hráčsky štýl držal hudbu kapely pokope. „Entwistle a Townshend boli ako dve pletacie ihlice... a Keith bol tou vlnou."

Moonove bicie

Ako azda každý bubeník v tých časoch, aj Keith Moon začal s klasickou päťbubnovou súpravou. Ako sme už spomenuli, v roku 1965 si pridal ešte jeden basový bubon. V podstate si kúpil dve rovnaké bicie súpravy Premier a spojil ich. To rozšírilo jeho zvukové možnosti. Typické preňho bolo, že úplne zrušil hi-hatku a postavil svoj štýl na ostinátnom rytme dvoch kopákov a malého bubna, šumovej stene činelov a najmä na akcentovaných výpadoch na kotly.

V roku 1973 si Moon k svojej deväťbubnovej súprave pridal ďalší rad kotlov (najprv štyri, potom šesť) a v roku 1975 dva ďalšie. Táto monštruózna biela sústava pôsobila nesmierne fotogenicky a bola častým objektom záujmu fotografov. Neskôr ju Moon daroval Zakovi Starkeymu, synovi Ringa Starra. Je zvláštnym paradoxom, že dnes je Zak Starkey bubeníkom skupiny The Who. Poslednou Moonovou bicou súpravou boli tmavo-metalízové bicie Premier, ktoré môžeme vidieť na filmovom zázname z koncertu z roku 1978 v Sheppertone. Tento koncertný záznam neskôr vyšiel aj na DVD.

O jeho hráčskom štýle kedysi John Entwistle povedal: „Keith nehrá zľava doprava alebo sprava doľava, ako väčšina bubeníkov, ale dopredu. Keď ho vidíte hrať tie jeho prechody, nepohybuje sa po bicej súprave jedným smerom, ale každou rukou niekde inde. Nikdy som nevidel nikoho iného hrať týmto štýlom." Na otázky jeho fanúšikov, ako sa naučiť hrať na bicích, Moon vždy odpovedal lakonicky: „Radšej sa nauč hrať na gitare."

Deštrukcia pokračuje

Keith Moon bol nesmierne deštruktívny človek a túto svoju vlastnosť neobmedzoval len na bicie súpravy. Svoj luxusný športový bentley si dal natrieť naružovo obyčajnou farbou na stenu, pretože mu imponovalo spojiť symbol najvyšších vrstiev s niečím takým banálnym ako obyčajná maľovka (a tým ho prakticky znehodnotiť).

Vo veľkolepom štýle ničil hotelové izby, domy a byty priateľov i svoj vlastný domov. Jeho špecialitou bolo vyhadzovanie často aj veľkých kusov nábytku z okien na vyšších poschodiach. Ďalšou jeho záľubou bolo vhadzovanie drobných výbušnín (tzv. pirátov) do záchodových mís. Rád šokoval a ľakal svoje okolie. Podľa Townshenda si Moon svoju povesť demolujúceho šialenca priam kultivoval a rozvíjal. Raz ráno na koncertnej šnúre, cestou z hotela, Moon zastavil limuzínu, ktorá ich viezla na letisko, a prinútil šoféra, aby sa vrátili späť. Potom utekal do svojej izby, schytil televízor a vyhodil ho z balkóna do hotelového bazéna. Keď sa vrátil naspäť do limuzíny, čakajúcim kolegom s úľavným úsmevom povedal: „Takmer som zabudol." A dal pokyn, že môžu pokračovať v ceste.

Žiaľ, bubeníkovo správanie malo aj svoju temnejšiu stránku. Tá sa prejavovala v násilníckych sklonoch, ktoré si zbabelo ventiloval najmä voči ženám, a to predovšetkým svojej žene Kim (ktorá sa s ním neskôr rozviedla), priateľke Annette a jedinej dcére Mandy. Ako uvádza Moonov životopisec Fletcher, hviezdny bubeník trpel tzv. hraničnou poruchou, závažnou poruchou osobnosti, prejavujúcou sa okrem iného egocentrizmom, citovou sploštenosťou, prudkými zmenami nálad a nutkavým správaním. Annette Walter-Laxová neskôr opisovala svojho bývalého priateľa ako dvojpolohovú bytosť v štýle doktora Jekylla a pána Hydea. V „jekyllovskom" rozpoložení bol príjemný, vtipný a milý partner a spoločník, v „hydeovských" polohách sa menil na hrozivé neovládateľné monštrum, ktoré ako keby vypadlo z nejakého hororového filmu. Preto raz požiadala ich suseda v Malibu, populárneho herca Larryho Hagmana, či by nepresvedčil jej priateľa, že sa musí liečiť. Hagman jej vyhovel a spolu s Moonom sa vydali na odvykaciu kliniku, s ktorou mal Hagman tie najlepšie skúsenosti, pretože sa tam sám veľakrát liečil. Keď sa lekár pri vstupnom pohovore spýtal Moona na jeho životosprávu a dozvedel sa okrem iného, že jeho raňajky tvorí celá fľaša šampanského a celá fľaša koňaku Courvoisier, prepustil ho ako nevyliečiteľného.

Klince do rakvy

Moonov pustošivý životný štýl začal negatívne ovplyvňovať jeho hráčske schopnosti i profesionálnu disciplínu. V roku 1973, počas turné k úspešnému dvojalbumu skupiny Who Quadrophenia, sa Moon pred koncertom v kalifornskom Daly City nadopoval konskou dávkou brandy a práškov a počas vystúpenia doslovne vytvrdol. Keď sa ukázalo, že bubeník je totálne hotový, odniesli ho do zákulisia a Pete Townshend sa spýtal publika: „Vie tu niekto hrať na bicie? Myslím dobre hrať."

Z publika sa prihlásil mládenec menom Scot Halpin, ktorý so skupinou celkom slušne dohral zvyšok koncertu a mal zážitok na celý život. Neskôr povedal Pete Townshend, že Moon skombinoval brandy s práškami určenými na veterinárne účely, na uspávanie dobytka.

Moonov blízky priateľ Ringo Starr zo skupiny Beatles si v tom čase začal robiť vážne starosti o jeho život. Povedal mu, že keď takto bude pokračovať, zabije sa. Moon stručne odpovedal: „Hej, viem."

Koniec

6. septembra 1978 pozval Paul McCartney Keitha Moona aj s jeho priateľkou Annette Walter-Laxovou na súkromnú predpremiéru filmu Príbeh Buddyho Hollyho. Po predstavení sa Moon s Annette vrátili domov, do prenajatého bytu na londýnskom Curzon Place. Počas noci Moon zomrel v spánku na následky predávkovania sa liekom clomethiazol, ktorý mal predpísaný na zmierňovanie abstinenčných príznakov. V tom čase sa totiž usiloval zbaviť svojho alkoholizmu, no bál sa dať sa zavrieť na kliniku, a tak to skúšal vlastnými silami. Podľa príbalového letáka je clomethiazol kontraindikovaný na domácu alebo ambulantnú liečbu, pretože je silne návykový, znižuje toleranciu voči drogám a v kombinácii s alkoholom môže mať smrteľné následky. Lieky Moonovi predpísal jeho nový lekár Dr. Dymond, ktorý nič netušil o pacientovej impulzívnej povahe a dlhoročnej závislosti od sedatív a iných psychofarmák. Dal Moonovi balenie obsahujúce sto tabliet a povedal mu, aby si dal vždy jednu, keď dostane chuť na pohárik, ale nie viac ako tri denne. Netušil, že Moona chytá túžba po poháriku častejšie ako normálneho človeka.

Pitva ukázala, že v Moonovom tráviacom trakte sa nachádzalo 32 tabliet clomethiazolu, z toho šesť natrávených (tie spôsobili smrť) a ďalších 26 ešte nerozpustených v jeho žalúdku.

Telesné pozostatky Keitha Moona boli spopolnené v krematóriu Golders Green a jeho popol rozptýlili nad tamojšou rozptylovou lúkou.

Bolo to pár týždňov po vydaní nového albumu Who Are You. Na obale platne sedí Keith Moon na stoličke s obráteným operadlom, ktoré malo zakryť nadváhu, ktorú nabral počas tvorivej prestávky The Who v rokoch 1975-1978. Stolička je viditeľne označená nápisom „NEVYNÁŠAŤ VON".

Okrem kopy skvelých albumov jeho materskej skupiny The Who a bohatierskych legiend tu po jednom z najväčších bubeníkov rockovej éry ostala ešte jedna zaujímavá spomienka. Cholerická postavička z obľúbeného bábkového seriálu The Muppet Show, ktorá sa volá Animal (Zver) a všade hlása svoje životné krédo „Bubny. Ženy. Jedlo" je priamo inšpirovaná Keithom Moonom.

Keith Moon sa narodil 23. augusta 1946 v rodine údržbára a upratovačky. Vyrastal vo Wembley na severozápadnom predmestí Londýna. Už ako trojročný presedel celé hodiny pred starým gramofónom a dookola si púšťal šelakové platne s Natom Kingom Coleom a Johnnym Shandom. Celá rodina si obľúbila rozhlasový komediálny seriál Goons, pričom Keith na druhý deň reprodukoval vypočuté pred spolužiakmi. Aj napriek svojej nezvládnuteľnej hyperaktívnosti a postaveniu triedneho šaša bol skôr samotárom. Navyše mal problémy so sústredením sa a s udržaním pozornosti. Jediný predmet, ktorý ho zaujal, bola hudobná výchova. Ani tam však v škole žiadnu dieru do sveta nerobil. Učiteľ hudobnej výchovy raz napísal do hodnotenia, že malý Keith je síce talentovaný, ale zároveň má aj neudržateľný sklon predvádzať sa. Keby tak bol vtedy vedel!Je smutným faktom, že základnú školu Keith Moon vychodil s odretými ušami, a to bolo celé jeho formálne vzdelanie.

Posledných 24 hodín - dokument: https://youtu.be/EyzzHddmdkg
Autor: Peter Pišťanek
zdroj: www.sme.sk