Hra Poogieho Bella je ovplyvnená jazzom, neo-soulom, R&B a Hip Hopom.Producent, bubeník, skladateľ a aranžér v jednej osobe ktorý hral s takými osobnosťami ako Marcus Miller, Chaka Khan, Stanley Clark, Roberta Flack, David Bowie, John Scofield, David Sanborn, Victor Wooten a s mnohými ďalšími interpretmi. Poogie Bell sa narodil v New Yourku v muzikantskej rodine. Jeho otec je jazzový muzikant a professor hudby od ktorého dostával aj prvé hodiny. V ich obyvačke sa od detsva stretával s takými osobnosťami ako saxofonista Ornette Coleman, pianista Maryolou Williams s kontrabasistami ako Paul Chambers, Ron Carter a Richard Davis ktorí v ich dome jammovali s jeho otcom. Vyrastal s Omarom Hakimom, Marcusom Millerom, Lenny Whiteom, Bernardom Wrightom, Weldonom Irvineom s ktorými sa navzájom ovplyvňovali. Poogie Bell je medzi bubeníkmi po celom svete pojmom s veľkým P. Aj keď často stál v tieni svojich slávnejších kolegov, do klubu Hlava XXII v Bratislave zavítal s vlastným projektom, ktorý bol neuveriteľne groovy.

Hrať si začal, keď si mal 10 mesiacov ;-) Aké boli tvoje začiatky ?
Môj otec je jazzový hráč. Mal kapelu a táto kapela sa stretávala u nás v dome. Príbeh sa začal tak, že keď som bol ešte malé dieťa, jedného dňa som sa zobudil a zišiel dole asi na dve, alebo tri hodiny sledovať kapelu. Bol som očarený bubeníkom, celý čas som ho sledoval a nakoniec mi podaroval svoje bubenícke paličky. Asi o dva dni neskôr, sa moja mama zobudila asi o 4 alebo 5 ráno na to, že niekto hrá na bicie. Jej reakcia bola, že čo robí bubeník Alan Blareman(tak sa volal bubeník z otcovej kapely) o piatej ráno v mojom dome a hrá na bicie. Tak zišla dole a videla, že som sa ktovie ako dostal na bubenícku stoličku a robil som ting t t ting t t ting. Odkedy som dokázal udržať paličky v rukách, odvtedy hrám na bicie. Nemám ani predstavu, ako sa toto prihodilo, je to skutočne požehnanie/dar od Boha, vďaka bohu, že som sa k tomu dostal a vydržal pri tom. Som rád, že mi to s bubnovaním vyšlo.

Kto najviac ovplyvnil tvoje hranie ?
Veľmi veľa ľudí. Vyrastal som v New Yorku, čiže Steve Jordan bol mojim vzorom. Veľká trojka Billy Cobham, Tony Williams, Lenny White a tak isto aj Steve Gadd, mali na mňa obrovský vplyv. Boli to bubeníci, ktorých som sa snažil kopírovať. Páčilo sa mi, že používali bubny ako nástroj na tvorbu hudby, že hrali hudbu. Títo skutoční hudobníci boli tí, ktorí ma ovplyvnili a nie niekto, kto zahrá nejaký zvuk a nevníma, čo sa deje okolo neho. Veľa bubeníkov si vypočuje nahrávku a začujú nejakú dobrú pasáž, ktorú sa naučia, alebo sa to naučia celé. Ale dôležité je naučiť sa to, čo počúva hudobník a prečo reagoval tak ako reagoval. A ak zistíte „prečo“, vtedy vám dá tá časť zmysel. Ale ak sa to naučíte bez „prečo“, nič to pre vás neznamená.

Stále cvičíš, alebo už iba hráš ?
Nikdy som neprestal cvičiť. Ak cvičíte a potom prestanete, kdekoľvek prestanete, znovu budete musieť odtiaľ začať. Čiže cvičím celý svoj život. Možno už nie tak veľa, ako keď som bol mladší, ale snažím sa nájsť si zopár hodín týždenne. Do štúdia chodím každý deň a pracujem na svojich projektoch. Mám tam súpravu bubnov, a keď technik pracuje s nahrávkami, alebo robí nejaké iné technické veci, ja si sadnem za bubny a hrám si 25-30 minút, až dokiaľ on neskončí. Niekedy keď som doma a mám čas a nemám nič iné na práci, idem do suterénu a hrám. Cvičenie je veľmi dôležité, stále by ste mali cvičiť. Hudobníci, ako Sonny Rollins, je perfektným príkladom muzikanta, ktorý bude mať takmer 80 rokov a stále cvičí každý deň. Alebo skvelý hráč ako Kenny Garret. Precestoval som s ním celý svet a on stále cvičil. Kenny zahrá gig a potom cvičí ešte asi dve hodiny. Môj gitarista tu (v Bratislave) Chris Barker, nikdy neprestáva cvičiť.

S ktorým bass gitaristom sa ti hralo najlepšie ?
Basoví hráči, to je pre mňa veľká téma, lebo som hrával tu a tam od svojich štrnástich rokov s Marcusom Millerom a ľuďmi ako Victor Bailey. Vyrastal som v New Yorku obklopený skvelými basovými hudobníkmi, čiže je dosť ťažké si vybrať toho naj. Keby som mal vybrať štyroch, boli by to Marcus, Victor, Anthony Jackson a Will Lee. Po každej stránke sú títo štyria, neuveriteľní basoví hráči.

Si takisto aj producent. Chcem sa ťa spýtať, čo by mal bubeník vedieť, aby sa vedel presadiť v takej konkurencii hráčov ?
Ak chcete produkovať vlastnú hudbu, musíte byť vodcovský typ a musíte zistiť, ja sa to ešte stále snažím zistiť, aká bude vaša identita, ako vodcu. Keď budete mať na svojej nahrávke zopár bubnových sól, bežného poslucháča to neosloví. Musíte sa zamerať na kompozíciu, to je to, čo ľudí pritiahne. Ja som si vybral to druhé. Toto bude moje štvrté CD, na prvom som mal jedno skutočné bubnové sólo. A na druhom, zopár medzihier, aké používal Billy Cobham v 70-tych rokoch. Chcem, aby ľudí moja hudba pritiahla a nie robiť „drum clinic“, čo je dosť nudné.

Povieš nám niečo o vzniku kapely Poogee Bell Band ?
Presťahoval som sa naspäť do Pittsburgu, lebo moja mama je už staršia a chcel som byť bližšie pri nej. Našiel som hudobníkov a povedal som im, že si chcem založiť kapelu. Tak sme to skúsili. Ako kapela fungujeme už sedem rokov, hráme po celej Amerike, tento výlet bude môj druhý v tomto roku a druhýkrát budem v Európe ako kapelník.

Tvoj posledný album vyšiel 10. novembra. Ako vznikol a ako ste ho nahrávali ?
Všetko som nahrával v Pittsburgu, na mieste zvanom Church. Je to nahrávacie štúdio doslova v kostole, čiže sme obklopení drevom a preto je tam super zvuk. Základné časti boli nahrané v Pittsburgu a potom som ich vďaka internetu mohol poslať do Dallasu Bobbymu Sparksovi, aby nahral klavír, Deanovi Brownovi do San Diega aby nahral gitaru a Marcusovi aby nahral bassu, zatiaľ čo ja som pracoval v LA. On napísal aj hudbu pre moju druhú nahrávku - Creepin´. Je to taký dobrý funky jam.

Aké nástroje si počas nahrávania používal ?
Posledných 26 rokov svojho života som používal bicie Yamaha. Minulé leto som prešiel do spoločnosti, ktorá sa volá DDrums. Čiže na nahrávke je ešte počuť Yamaha Maple Custom Absolute.

Akú súpravu si používal na tomto turné ?
Toto turné som používal DDrums a som nadmieru spokojný s týmito bubnami. Veľa ľudí nepozná túto značku. Vyrábajú elektrické bicie a klavíry. Ale ich Maple drums sú neuveriteľné a teraz vytvorili nejaké nové tom tom veľkosti a kopu ďalších vecí.

Všimol som si, že používaš iný snare drum. Čo si myslíš o tomto Fidock snare drum ?
Fidock má niekoľko skutočne dobrých kúskov. 6 ½ x 14 je vážne dobrý bubon, dáva veľkú odozvu bubeníkovmu úderu a vyzerá ako jeden z tých nástrojov, že ak je hlasitosť dôležitá, správne zareaguje. Niekedy som sa dostal do situácie, že som potreboval z bubna dostať o čosi viac, ale nedalo sa. Ale tento snare drum vyzerá, že vám bude vyhovovať po každej stránke. Je to fajn bubon.

Čo by si odkázal mladým bubeníkom ?
Mladým chalanom by som povedal, aby cvičili najviac ako sa dá. A aby sa z času na čas objavili na nejakej skúške „gig“. Aby rešpektovali gig bez ohľadu na to, či sa im hudba páči, alebo nie. Ray Charles raz povedal: „Ak dokážeš zasvätiť svoju dušu hudbe, nech je to akýkoľvek druh hudby, tvoja duša ju nájde.“ Povedal by som, cvičte a hrajte v každom gig. Veľký, malý, priemerný, malý klub v susedstve, kostol, kedykoľvek a kdekoľvek máte šancu hrať, tak hrajte. A najdôležitejšie je, aby ste nehrali len na bicie, ale aby ste hrali hudbu. Ak nebudete hrať hudbu, nikto vás už nezavolá, ale ak budete hrať hudbu akú budú chcieť, tak si vás ešte určite pozvú.

http://www.myspace.com/thepoogiebellband

Rozhovor pripravil: Július Petrus
Preložila: Simona S.

English version:

Interview with Poogie Bell

You started to play when you were 10 months old. What were your beginnings like?
My father’s a jazz musician so he had a band and the band sat at the house rehearsing and so the story goes I got up and went down for two or three hours to this whole rehearsal and all I did was stare at the drummer and at the end of the rehearsal the cat gave me his drum sticks. So may be two days later my mother wakes up at 4 or 5 o’clock in the morning to the sound of someone playing the drums so her first response was, the drummers name was Alan Blareman, what is he doing in my house at 5 in the morning playing the drums and she goes downstairs and somehow, I’d got up on the drum stool and I was going ting t t ting t t ting. So for as long as I can remember someone calling my name, I remember playing the drums. I don’t have an inkling or a clue why this ever happened it truly is a blessing from god, thank god cause I’ve sucked at any straight job I’ve ever had, so this drum thing, I’m kind’ve happy it worked out. (LOL)

Who influenced your playing the most?
Oh there’s so many different people. I guess growing up in New York so for me Steve Jordan‘s a big influence. Steve Hall’s a big influence Harvey Mason’s a huge influence . The big three Billy Cobham, Tony Williams, Lenny White and last but definitely not least Steve Gadd was a huge influence on me as well. But those guys were the guys I tried to model myself after because they use the drums as a vehicle to make the music, to play the music not just play the drums. These really musical guys were the ones I was attracted to, not necessarily the big chop person who will play a roll through anything and not listen to what was going on around him. A lot of drummers listen to a record and they hear some fancy roll and they go and learn the lick or they learn the fill but the important thing is to learn what was that musician listening to, why did he react that way. If you find out the “why” then the fill makes sense, but if you learn the fill without the why it’s just nothing.

Are you still practicing or playing the most?
I never stop practicing, if you practice all the time and then you stop wherever you stop is where you’re going to start again so there’s always some practice in my life. Maybe not as many hours as when I was a young guy but I get an hour here, a couple of hours there in the course of a week. You know I go to the studio everyday and work on my projects and I have a drum set up and if the engineer’s bouncing some tracks or doing some engineer stuff, you know I sit down at the drum set and play you know 25-30 minutes until he’s ready to go. Sometimes when I’m home if I have free time, if I have nothing to do with the wife or kid or anything, I go down to the basement and I have a drum set up and I play. Practice is very important, you should always practice. Musicians like Sonny Rollins, is a perfect example this man has to be close to 80 years olds and he still practices every day. Or a great player like Kenny Garret, I went round the world with him, all he does is practice. Kenny play will a gig and then practice two hours after the gig. My guitar player here (Bratislava) Chris Barker, never stops practicing.

Could you tell us which bass guitar player you liked playing with the most?
Bass players for me is a very difficult thing because I’ve been playing music off and on since I was fourteen with Marcus Millar and people like Victor Bailey. I grew up in New York and I was surrounded by great bass players, so really hard for me to pick one favourite. So if I had to pick four I’d have to say Marcus, Victor, Anthony Jackson and Will Lee they’re incredible bass players and almost every facet of the instrument is covered between those four guys.

Are you also a producer. I’d like to ask you what should a drum player know in order to hold on in such great competition of drum players?
If you want a produce your own music, if you’re going to be a leader you’ve got to figure out, which I’m still trying to figure out, what your identity is going to be, what your role is as a leader. If you’re gonna have a bunch of drum solos on your record the average person isn’t going get into it, you’ve got to focus more on your composition which is the thing that will draw people in. For me I choose the latter. This will be my fourth record, my first record had one real drum solo and on my second record I made a bunch of drum interludes like the way Billy Cobham used to in the 70s. I want people to be drawn into the music as opposed to doing a drum clinic on a record which is pretty boring.

Could you tell us about the foundations of Poogee Bell band.
I had moved back to Pittsburg, because my mum’s getting a old and I had to be around, so I had to do something. I found some guys and said I wanted to start a band and said let’s see what we can get into. So the band’s been together for seven years we play around America, this trip would be the second trip in a year and my second time in Europe as a band leader.

Your latest album was released 10th November. How did it come to existence and how did you record it?
I record everything in Pittsburg PN at a place called the Church and it’s a recording studio literally in a church, so we’re surrounded with wood so you get really nice drum sound. The bass tracks we record in Pittsburgh and then because of the internet I was able to send the tracks to Dallas to Bobby Sparks to play keyboard, send tracks Dean Brown in San Diego to have him play guitar, and Marcus played bass when I was working in LA on his last record, and he wrote a tune for my second record which was very cool Creepin’ it’s a kind of funky jam.

Which instruments did you use while recording?
I was with Yamaha for the past 26 years of my life I just switched to a company called DDrums over the last summer so everything on the record is Yamaha Absolute Maple kit.

Which set did you use during this tour?
This tour I’m using my new company I ‘m using the DDrums and I really really like the response I get back from the drums. A lot of people really don’t know this company they make electric drums and keyboards but their Maple drums are incredible and they’ve come up with some innovative tom tom sizes and things like that. So that’s what I’m using on this tour.

I noticed you’re using a different snare drum what do you think about this Fidock snare drums?
Fidock has some really really nice stuff. The 6 ½ x 14 is a really great drum, seems like a responsive instrument to a person’s touch and also seems like one of those instruments that if volume’s an issue it will respond. Sometimes you might yourself in a situation, damn I just need a little more from this drum and it’s not going to give it to me you know it’s maxed out, but his snare drum sounds like something that will just keep going with you regardless of which way you go. It’s a nice drum.

What kind of message would you leave for young drum players?
I would tell young guys to practice as much as possible, do little things like show up on time to rehearsal show up on time to the gig. Have respect for the gig regardless if you like the music or you don’t. Ray Charles made a famous statement he said “If you can surrender your soul to the music every kind of music has soul you have to be able to find it”. I would say practice and play every gig you can find, big small, indifferent, small club in your neighbourhood, church, wherever whenever you get an opportunity to play, go play. The most important thing don’t play the drums play the music, if you don’t play the music at some point no one’s going to call you but if play the music and you play what’s required they will call you back.