Bratislavskú kultovú skupinu The Last Days of Jesus asi nemusím nikomu obzvlášť predstavovať. Aj keď sa u nás v médiách neobjavujú tak často, ako by si to skutočne zaslúžili, napriek tomu robia Slovensku vo svete vynikajúce meno. Povedzme si úprimne: ktorá skupina od nás koncertuje vo svete? Po koncertoch v USA, Rusku, Británii, Nemecku, Poľsku, Česku, Holandsku, Maďarsku atď. si nepotrebujú dokazovať, že vo svojom štýle sú kapelou svetového formátu. Môžem sa pochváliť, že bubeník tejto kapely Rudo “Vajco“ Zelenay je mojím dobrým priateľom a charakterizoval by som ho ako intelektuála za bubnami. Tento skutočne skromný sympaťák zo začiatku nechcel veľmi o rozhovore ani počuť, ale nakoniec po dlhšom prehováraní som ho „zlomil“.

Čo ťa priviedlo k bubnovaniu a aké boli tvoje začiatky?
Jedna veľká náhoda. V roku 1988 som sa ako štrnásťročný punker s kamarátmi rovnakého razenia stretával na nedeľných hudobných burzách a taktiež aj na „kmeťku“ – Kmeťovom námestí v parku pred bratislavským študentským domovom Bernolák. Ako si tam raz stojíme, načrtli kamaráti Janči (gitara) s Vladom (basgitara) pred ostatnými tému kapela. Chýbal im však bubeník, na čo zrazu Janči ukázal na mňa – „Vajco, nechceš hrať na bubny“? Chvíľu sme sa o tom bavili, jedno však bolo isté – v strede parku počas neskorej jesene roku 1988 sa rohodlo: budem hrať na bubny! Takže svoju životnú rolu som mal pridelenú, chýbali mi už len dve „maličkosti“ – bicia súprava a znalosť hry na ňu.
Prvý rytmus som sa naučil v meste na ulici. Raz sme sa vracali s Jančim z mestských potuliek domov a čakali sme v Bratislave na autobus na zastávke na „šafku“ (Šafárikovom námestí). Ako sme sedeli vedľa seba na lavičke, prekrížil si Janči ruky a položil si ich na stehná. Pravačkou hral na ľavom stehne osmičkovú hajtku, pravé stehno slúžilo ľavej ruke ako rytmičák. Do toho podupkával pravou nohou striedavo raz – raz-dva – raz – raz-dva rytmus kopáka. Rytmus som si po chvíli osvojil a skúšal ho „na vlastnej koži“. Skôr ako sme nastúpili do autobusu, vedel som svoj prvý bubenícky bum-čvach.

Ako si sa dostal do kapely The Last Days of Jesus?
Skupina existuje od roku 1993. Už v roku 1982 sme sa spolu s našim spevákom Mariom ako druháci stali spolužiakmi. Naše hudobné smerovanie sa začalo zbližovať na konci šiestej triedy – mňa opantal punk rock, Mario si vybral cestu novoromantika. Od našich túlačiek s „kazeťákom v ruke“ sme sa dostali až k spoločnej kapele, kde sme spolu od začiatku.

Ako pripravuješ svoje groovy do jednotlivých skladieb v kapele?
Na bicie sa možno pozerám (nadnesene povedané) spôsobom, akým sa díva povedzme skladateľ klasickej hudby na klavír: vnímam ich ako nástroj, na ktorom sa dajú prostredníctvom rytmov a melódií komponovať celé skladby. Našťastie, kapela, v ktorej hrám, mi takýto pohľad umožňuje, keďže piesne tu vznikajú z „pera“ všetkých hudobných nástrojov, ktoré v nej pôsobia (bicie, klávesy, gitara, basgitara ako aj spev).
Mám rád totálnu hru, celoplošné poňatie hry na bicie. Ide o to, že na jednej strane každá časť nástroja môže byť v skladbe nosnou. Na druhej strane, počas jednej piesne sa dá využiť každá plocha, do ktorej sa dá udrieť. Treba si však uvedomiť, že sme súčasťou kapely a v tomto prípade je medzi zaujímavým rytmom a „prílišným“ hraním veľmi tenký ľad a nič nie je horšie ako svojou hrou prekročiť medze a poslucháča vyrušiť - ba až otráviť. Zaujímavý nápad môže vzniknúť napríklad z obyčajného brejku. Existuje ich nespočetné množstvo, a keď si ich človek rozkúskuje a upraví podľa svojho gusta, neraz má pred sebou hotový zaujímavý rytmus. Stačí mu dať rozvinutie v podobe – povedzme- B-slohy a gradáciu stelesnenú v refréne, a spoluhráči by už mali vedieť, ako s touto ponúknutou šancou naložiť. Zväčša úplne postačí ak gitary kopírujú, a teda vlastne umocňujú a zvýrazňujú vašu predstavu, čiže váš nápad a klávesy mu dajú či už zvukovou alebo melodickou ideou konečný šat. Mám na to aj svoju anatomickú metaforu, kde kapelu prirovnávam k živému organizmu: Bicie sú srdcom, basgitara pulzujúcim krvným obehom, gitara kostrou a klávesy so spevom telesnou schránkou a dušou. Zdá sa, že nám chýba už len mozog... :DDD Ale nie, tým by malo byť celkové vkusné a upratané fungovanie výsledného produktu, čiže každý orgán by mal v tomto prenesenom význame zároveň tak trocha aj myslieť.

Kedy a prečo si začal používať počas hrania click?
Definitívne k tejto voľbe prišlo v roku 2000. Od tohto obdobia s ním chodím na koncerty aj do štúdia a s touto voľbou som mimoriadne spokojný. Myslím, že sa mi zišiel, mojej hre dal určite veľa, minimálne ju trocha upratal na o stupienok vyššiu kvalitu :o) Primárnym dôvodom bola naša tvorba z pohľadu klávesov a basgitary. Okrem klasického syntetizátorového hrania s použitím rôznych zvukov a melódií sme začali používať podporné zvukové efekty, ktoré boli zaznamenané podľa rýchlosti skladby do kliku. V tomto období sme doňho prostredníctvom minidiscu okrem zvukov zaznamenali aj basgitaru, ktorá bola nahrávaná naživo, nemali sme však basgitaristu ako stabilného člena kapely. S klikom a zvukovými efektami som ju mal v slúchadlách ako stopu.

Kde ste nahrávali váš posledný album a aké nástroje si pri nahrávaní používal?
Naša ostatná nahrávka vznikala postupne v období niečo vyše roka v dúbravskom štúdiu Package u známeho zvukára Olega. Jeho osobu považujeme za spriaznenú dušu pri pohľade na žáner, ktorému sa venujeme a spôsob nášho nahrávania. Hudobne sme si veľmi blízki, čo je pri práci v štúdiu nesmierne dôležité. Navyše je technicky veľmi zdatný a vo svojom obore sa orientuje priam neskutočne. Našli sme teda človeka, s ktorým sme si hudobne ako aj ľudsky sadli a poviem vám úprimne, ak máte počas nahrávania absolútnu pohodu, je to na nezaplatenie.
Album som „nabúchal“ s mojimi „sonorkami“ Force 3003, činelami Zildjian, cowbellom, a paličkami Greg.

Hrávate na rôznych festivaloch a kluboch po celom svete. Aký nástroj používaš na cestách?
S bicími komponentami si človek užije hlavne na letiskových kontrolách množstvo kurióznych situácií. Platí to špeciálne pre naše nové tisícročie, keď po jedenástom septembri v Amerike sa sprísňovali podmienky pre cestovanie. Týka sa to hlavne prevozu príručnej batožiny a keďže časti bicích nie sú na letiskách frekventovaným artiklom, vznikajú v súvislosti s nimi rôzne neraz až komické situácie.
Sám sa považujem za veľmi poslušného vzdušného pasažiera. Čím viac mám nalietané, tým väčší rešpekt mám pred cestou ponad oblaky. Asi to bude okrem iného aj vekom. Pre konkrétny let rozhodne nepredstavujem žiadnu hrozbu, naopak, každé pristátie prežívam s obrovskou úľavou.
Nuž teda – počas cesty na americký západ sme leteli trasou Bratislava-Mníchov-Washington-Portland. Moju príručnú palubnú batožinu tvorili okrem tašky aj činely. Najčastejšou otázkou letiskového bezpečnostného personálu po zröntgenovaní obsahu púzdra s činelmi je – či je to nejaký satelit. Skôr ako som sa dostal k tejto kontrole, zavolali si ma prostredníctvom reproduktorov na celú halu dole k pásu, kde sa odovzdávajú kufre a kontrolujú pasy a letenky. Vyrútili sa na mňa dvaja dobre stavaní „sekuriťáci“ s nevyberanými spôsobmi. Nakoniec sa ma ujala ich kolegyňa v uniforme a položila mi otázku, „čo prevážam v kufri“. Zaujímala ju moja poskladaná bubenícka šľapka starostlivo uložená medzi oblečením. Jej ďalšia otázka, či ide o mechaniku odpaľovacieho zariadenia pre „bazooku“ ma zaklincovalo, nuž som im môj poklad odprezentoval. Prednáška vystresovaného pasažiera zabrala a ja som za odmenu dostal na kufor nálepky „Security checked“, čo znamenalo, že obsah mojej batožiny je bezpečný. Uľavilo sa mi.
Na nepríjemný zážitok si spomínam aj z rumunskej Bukurešti, kde ma nechceli (opäť v súvislosti so šľapkou) pustiť do lietadla, vraj by som s ňou mohol na niekoho počas letu zaútočiť.
Pri takýchto incidentoch je dobré byť informovaný – v oficiálnom zozname povolených predmetov v rámci bezpečnostných pravidiel nielen pre EÚ je aj časť týkajúca sa prevozu hudobnín, ktorá je povolená. Tým, že sa neprevážajú často, môžu vznikať podobné nepríjemnosti.
Vrátim sa však k otázke :o) Všetko záleží od dohody. Mám svoju schému bicích – ide o jednoduchú kresbu, kde pri pohľade zhora je označený každý komponent sady, ktorú používam. Organizátorovi podujatia ju pošlem a so sebou si zväčša prinesiem činely, šľapku, malý bubon, dva stojany (splash a china), cow bell a najnovšie aj červeného svetelného hada :o) No a samozrejme paličky. S touto zostavou sa však dá pohybovať, pri leteckých akciách sa množstvo zväčša zredukuje na činely, šľapku, cowbell a paličky.

http://www.thelastdaysofjesus.sk
http://www.myspace.com/thelastdaysofjesus
http://www.facebook.com/pages/The-Last-Days-of-Jesus/123908979194

Rozhovor pripravil: Július Petrus